19. septembra 2021

Plač nie je znakom smútku

Sarah Victoria
Actress
PEM Master Instructor
Head of PEM International and PEM Studios Melbourne
Developer of PEM Body work

PEM – The Perdekamp Emotional Method

"Najmä pri zobrazovaní smútku rozmýšľate o vlastných životných situáciách a používate ich znova a znova. Takto sa slzy nedostavia, pretože už ste to prežili a svoje slzy ste minuli."

English audio of the interview here

J: Hovorím so Sarah Victoriou, riaditeľkou Medzinárodného centra PEM, herečkou a hlavnou inštruktorkou metódy PEM (Perdekampovej emočnej metódy) v Austrálii. Začnime od začiatku. Ako ste sa dostali k metóde PEM, najprv ako herečka, potom ako inštruktorka?

S: Po absolvovaní tradičnej hereckej školy v Nemecku som pátrala po iných možnostiach. Počas môjho štúdia v Londýne som našla PEM. Hneď som vedela, že presne to mi chýba. Metóda ma zaujala herecky i ľudsky a preto som ju chcela rozšíriť do celého sveta. Stala som sa riaditeľkou PEM International a posledných šesť-sedem rokov cestujem s touto metódou po svete – Rusko, Japonsko, India, USA, Spojené kráľovstvo, Európa. V roku 2017 som prišla do Austrálie. V súčasnosti máme dve centrá, jedno v Hamburgu a druhé v Melbourne. Za toto obdobie sme hrali aj vlastné inscenácie. Radi inscenujeme príbehy, ktoré sa ľudí hlboko dotýkajú. Veľmi skoro som sa rozhodla, že sa stanem koučkou, pretože mi to pomohlo objasniť mnohé veci, ktoré mi ako herečke neboli jasné. A tak sa mi všetko ozrejmovalo tým, že som hrala, aj koučovala – zlepšovalo sa moje herectvo i koučovanie.

J: Aké sú základné princípy PEM?

S: PEM je veľmi komplexná metóda. V Nemecku máme trojročný herecký program, takže potrebujete tri roky, aby ste si všetko prešli. Ale PEM môžete použiť aj ako doplnkovú metódu, pretože je veľmi flexibilná. Zahŕňa emocionálne procesy, prácu na postavách, prácu s textom a hlasom, spev. Zvyčajne začíname s emóciami, ku ktorym pristupujeme veľmi odlišne. Keď hovoríme o emóciách, zvyčajne hovoríme o psychologických procesoch, o imaginácii. Stephan Perdekamp zistil, že k spusteniu emócií vedú fyziologické a neurologické cesty. Čiže nepredstavujete si svoje vlastné dramatické stavy, ale dostávate sa priamo k telu a spoznávate opakujúce sa procesy, ktoré sa v tele odohrávajú, a ktoré psychika zvyčajne spúšťa so spomienkami.

Používame šesť základných emócií: agresivitu, šťastie, žiaľ, žiadostivosť, strach a odpor. Spúšťače týchto emócií sú veľmi presne uložené v tele, a ak ich poznáte, môžete kreovať akúkoľvek inú emóciu.

Na základe šiestich emócií vytvoril Perdekamp cvičenia, ktoré idú za hranice osobnej skúsenosti. Naše emócie sú podmienené kultúrne a často, keď si ľudia myslia, že prežívajú jednu emóciu, tak zažívajú blok emócií. Perdekamp vymyslel cvičenia, ktoré odstraňujú bloky, otvárajú telo a vytvárajú priepustnosť. Priepustnosť je pre nás veľmi dôležitý termín, pretože chceme vytvoriť priepustné telo herca. To znamená, že ak sa pozeráte na svoje vlastné vzorce a prejavy emočného správania, môžete sa ich vzdať a zamerať sa na podmienky fungovania divadelnej postavy. Máme päť až desať základných cvičení na každú základnú emóciu. 

J: Na Slovensku stále prevažuje herecká metóda Konstantina Stanislavského. Niekedy to vedie k psychickým zrúteniam hercov, vyhoreniu. Môžeš porovnať tieto dve metódy a vysvetliť, či fyziologický prístup umožňuje vyhnúť sa tomuto druhu vyčerpania?

S: V mojej pôvodnej škole sme používali tradičnú Stanislavského metódu i mnohé ďalšie, takže mám s ňou vlastné skúsenosti. Mám aj osobnú spomienku, na situaciu keď som skúšala v parku postavu vraha a v jednom momente som si zrazu uvedomila, že potrebujem niekoho zabiť. Vydesilo ma to. Ak sa snažíme dosiahnuť istú intenzitu v povolaní z vlastnej skúsenosti, tieto dve oblasti sa miešajú. Keď som bola mladá, snažila som sa žiť intenzívne a skúšať všetko, čo sa dalo, aby som to potom mohla využiť na javisku alebo pred kamerou. Ale potom som si uvedomila, že ak to budem ďalej robiť takto, nevydržím v tomto povolaní ďalších päť, desať, dvadsať rokov. To bol jeden z dôvodov, prečo som začala hľadať niečo iné. Využitie psychológie bolo v tých časoch novátorské, ale dnes už vieme tieto poznatky efektívnejšie aplikovať. Tieto tradičné techniky sú z 20.storočia, Stanislavského ešte staršie. Potrebujeme rozvoj. 

Považujem za dôležité a napomocné, nepoužívať vlastné psychologické spúšťače pre dramatické situácie, ale využívať fyziologické spúšťače, neurologické cesty, na ktoré reáguje nervový systém. Ak si osvojíme presné fyziologické spúšťače, dokážeme následne vytvoriť autenticitu, ktorú nám zvyčajne vytvára psychológia.

J: Herci sa cítia vinní, ak divákom neodovzdajú svoje emocionálne skúsenosti.

S: Áno, to má korene v starom obraze toho, aký má byť herec. Žijeme v 21.storočí, potrebujeme nové smerovania a potrebujeme o nich vedieť. Môžete vytvoriť intenzitu i autenticitu hereckého prejavu, ale nemusíte vychádzať z osobných zážitkov. Herci si myslia, že ak nezohľadňujú svoje vlastné zážitky, nie je to autentické. PEM prináša nepatrné procesy, ktoré sa herci môžu naučiť a opakovať ich veľmi presne. Môžu tak dospieť k rovnakému výsledku bez toho, aby si ničili psychiku. A to je obraz moderného herectva, nie opätovné prehrávanie starého. Napríklad v Austrálii sa robí výskum duševného zdravia herca, na internete sú dostupné štúdie Dr. Marka Setona. Pretože ak sa stále snažíme využívať svoju psychiku a cítime sa za to vinní, ničí nás to.

J: Zaujímavý obraz nového herca – my režiséri hľadáme komplexných performerov, ktorí dokážu využiť svoju fyzickú stránku.

S: Máme roky skúsenosti. Ak viete, kde v tele je spúšťač emócií, môžete vojsť do emócie a potom z nej vyjsť. Doslova môžete emóciu opustiť a je to čisto fyzický proces. Také niečo doteraz nebolo. Vieme sa vyhnúť vyhoreniu. Viete vojsť do pocitov postavy a zasa z nich vyjsť, lebo presne viete, čo so svojim telom robíte – podobne ako hudobníci, ktorí keď hrajú na husliach alebo na gitare, tak vytvárajú emóciu a po skončení hrania ju zanechávajú. Trénujú dlhé hodiny, aby to dokázali. Aj my potrebujeme hodiny a hodiny tréningu, aby sme to dokázali.

J: Názov našej platformy nesie v sebe "slzy" – je to niečo špecifické a vzácne, ak herci dokážu plakať na scéne. Odkiaľ prichádzajú na javisko vaše slzy? Napríklad znázorňuješ smútok alebo strach, si herečka a očakáva sa od teba, že budeš plakať a výrazne prejavíš emócie...

S: Plač nie je znakom smútku. Plakať môžete pri rôznych emóciách – žiadostivosti, šťastí, agresivite, strachu. Samotné slzy nie sú znakom, že ste smutní. Je veľa ľudí, ktorí sú smutní, ale neplačú. Pochádza to zo starého psychologického obrazu. Je to veľmi mätúce. Áno, žiaľ (smútok) je jednou zo základných emócií a vieme, kde v tele je spúšťač žiaľu. Vieme, aký je výraz tváre, a poznáme pohyby svalov. Pri plači potrebujete poznať svoje nastavenie, môže to byť napríklad znázornenie strachu a žiaľu, čo vytvára určitú intenzitu emócie – slzy sú znakom intenzity. Ak poznáte fyziologické spúšťače a neurologické cesty a váš nervový systém si to osvojí, môžete nájsť svoj vlastný mix intenzity, ktorý vedie k slzám. A opäť, nebude to vždy len smútok. 

Veľa hercov sa snaží pátrať vo svojich spomienkach po intentenzívnych spomienkach. Najmä pri smútku rozmýšľate o vlastných životných situáciách a používate ich znova a znova. Takto sa slzy nedostavia, pretože už ste to prežili a svoje slzy ste minuli. Nedorozumenie vzniká aj pri rozlišovaní žiaľu a straty. Sú to odlišné veci a nie je to to isté. Áno, keď viete, kde vo vašom tele je spúšťač, viete si vytvoriť svoj vlastný mix a to vás privedie k slzám.

J: Keď som študovala teóriu literatúry, zaoberali sme sa umeleckým stvárnením vypätých emócií . Ľudia často ostanú ticho a nedajú sa do plaču. Vaša myšlienka individuálneho mixovania pocitov je veľmi zaujímavá.

S: Je dôležité uviesť, že plač na základe vlastných zážitkov nie je garanciou, že sa to, čo robíte, hodí pre každú postavu. Ak prehrávate svoj vlastný vzorec vždy znova a znova, nedosiahnete univerzálnosť.

J: Ďalšia otázka sa týka spojenia talentu a PEM. 

S: Talent je základom všetkého, ale nikdy to nestačí, potrebujete aj tréning. Najlepším príkladom je talentovaný hudobník, ktorý sa bez cvičenia nikam nedostane. Platí to aj o hercoch. Bohužiaľ, herci sa často pokúšajú sa uplatniť svoj talent bez cvičenia a opakovania, pretože ani nevedia, čo majú opakovať a ako to majú opakovať. Túto metódu používame aj u ľudí v depresii, s autizmom, Aspergerovým syndrómom alebo na osobný rozvoj. PEM aktívne využívajú aj ľudia, ktorí nie sú umelecky nadaní. Využívame základné fyziologické procesy, preto to funguje s každým telom. To, čo nazývame talent, je niečím, čo sa môžete naučiť prostredníctvom cvičení a čo je v podstate vytvorením priepustnosti. Ľudia vyrastajú v rôznych prostrediach a pomocou cvičení môžu prechádzať vývojom a zbaviť sa blokov. Keď tieto bloky odstránite a chcete aktivovať agresiu, viete to docieliť okamžite, môžete v momente prejsť na smútok a hneď na žiadostivosť a potom na strach. Tieto impulzy vo vašom tele a ich nasledovanie budeme nazývať priepustnosťou. Ľudia to budú volať talent, ale dá sa to trénovať.

J: Ak má niekto na Slovensku záujem, kde môže nájsť metódu PEM?

S: Nachádzame sa v Hamburgu v Nemecku a centrum máme aj v Melbourne. Robím aj veľa tréningov online, najmä teraz v čase covidu.

J: Môžete porovnať online tréning s reálnym?

S: Už sedem rokov robím online semináre aj tréningy pre jednotlivých študentov z celého sveta. Koučujem hercov na Netflixe, v Hollywoode, v Amerike i Rusku. Veľa cestujem, ale nemôžem cestovať všade a dnes vôbec nie. Online tréning je veľmi dobrý nástroj na učenie jemných procesov, ktoré prebiehajú v tele. Stephan Perdekamp tieto procesy objavil a opísal veľmi presne, takže je úplne jedno, či je medzi vami obrazovka, alebo máte osobný kontakt. Za tie roky som našla spôsob, ako pomôcť ľuďom objaviť tieto procesy v ich tele. 

J: Moja posledná otázka. Na našej platforme ponúkame aj herecké cvičenia. Vieme si predstaviť nejaké cvičenie v rámci PEM?

S: Toto je jedno zo základných cvičení, ktoré sa dá využiť v hereckom procese. Pošúchaj si silno dlane, čím vytvoríš teplo. Drž dlane oproti sebe a stále by si mala cítiť teplo a mravčenie. To je tvoja vlastná energia, bioenergia. Aj keď dlane vzdiališ, stále to teplo vnímaš , hoci slabšie, keď ich priblížiš, opäť to pocítiš intenzívnejšie. Pomocou tohto vnemu lokalizujeme elektrické spúšťače v tele a aktivujeme neurologické cesty k celkovému fyzickému zážitku. Nie je to mentálny proces, nemusíš o tom rozmýšľať. Všetko, čo robíme, je hmatateľné, veľmi praktické, je to čisto fyzické. Dostaneš sa k lepšiemu uvedomeniu si svojho tela a budeš vedieť zvládnuť veľké výstupy na javisku, ale aj detailné zábery. Ešte jedna vec: dych, ktorý je palivom pre emócie. Dych je kľúčom tak ako benzín pre auto – buď zrýchliš, alebo spomalíš. Na veľké emócie potrebuješ veľa dychu, na jemné stačí málo.

J: Zaujímavé to je na príklade dieťaťa, ktoré na chvíľu prestane dýchať, keď zažije nejaký šok.

S: Je to rozhodujúce, pretože často, keď herci potrebujú nabrať ntenzitu, zabrzdí ich dýchanie.

J: Ďakujem, ponúkla si nám veľa informácií. Verím, že sa stretneme na nejakom workshope pre našich hercov.

S: Budem sa tešiť.


Júlia Rázusová

Absolventka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity a Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V rámci štúdia na VŠMU absolvovala študijný pobyt na Rose Bruford Collage v Londýne. Je dvojnásobnou laureátkou ocenenia DOSKY za najlepšiu réžiu. Prvýkrát cenu získala v roku 2018 za inscenáciu Znovuzjednotenie Kóreí (Štátne divadlo Košice). Po druhý raz v roku 2019 za inscenáciu Moral Insanity (Prešovské národné divadlo), ktorá svojim tvorcom vyniesla víťazstvo hneď v piatich kategóriách cien DOSKY aj Grand Prix festivalu Nová dráma/New drama. Žije v Prešove, je mamou dvoch detí. Od roku 2013 je spoluzakladateľkou Prešovského národného divadla. Spolupracuje s profesionálnymi divadlami z celého Slovenska. Venuje sa divadelnej a rozhlasovej tvorbe pre dospelých aj pre deti a mládež.