Alba Emoting I/II - Na začiatku boli rozpory

„Zatvor oči a vráť sa do...“ Už pri začiatku tejto vety zamŕzam. Znehybniem. Zrýchľuje sa mi dych alebo nedýcham vôbec? Neviem.  P A N I K Á R I M.  Ďalšiu časť zadania nepočujem, všetko je zahmlené, tak ako väčšina mojich spomienok. Len viem, kam sa vetami s takýmto úvodom na hodine herectva mieri a že sa ma práve niekto snaží priblížiť k nejakej veľmi konkrétnej situácii z mojej minulosti. Neviem. Nechcem. Nepamätám. Viem. Rozumiem. Potrebujú odo mňa precítenie, otvorenie, cítenie, emóciu. Pretože divadlo potrebuje emóciu, pretože emócia uvádza do pohybu myšlienky, slová, hnutia, srdcia, nohy, ústa, oči...

Podľa autorky knihy Theatre & Feeling Erin Hurley je „ríša aktívnych emócii“[1] najvýstižnejšou definíciou divadla. Z toho vyplýva, že je logické vyžadovať od herca profesionálne majstrovanie s emóciou. Avšak zvládnutie tejto zručnosti si vyžaduje návod. V našich končinách je určite najpopulárnejšou hereckou technikou na dosiahnutie žiadaných emócií práca s emocionálnou pamäťou, ktorej princípom je siahať do vlastných zážitkov a spomienok. Stanislavskij, ktorý prebral termín emocionálna pamäť od francúzskeho filozofa Théodula Ribota a ďalej ho rozvíjal, píše: „Pre mňa bolo to, čo sa dialo vnútri teba, najzaujímavejšie. Práve tieto pocity, čerpajúce z našej vlastnej skúsenosti, sú tým, čo oživuje celú divadelnú hru.“[2] Ale čo ak je na tom môj spomienkový mechanizmus veľmi zle, neviem si spomínať alebo si nechcem spomínať? Môžem vôbec byť herečkou?

Mám chabú emocionálnu pamäť – môžem vôbec hrať?

Už v 19. storočí bol Denis Diderot presvedčený, že iba technický, emóciou nepohnutý herec je schopný podať konštantný a efektívny výkon.[3] Takéto tvrdenie je v rozpore s uvedeným Stanislavského výrokom. Je preto adekvátne pýtať sa, či herec musí precítiť emóciu, alebo je len potrebné, aby si zapamätal jej fyzický obraz.

Aby sme sa dopracovali k odpovedi, potrebujeme si vyjasniť termín emócia.
Emócia je.........................................................................    (za správnu odpoveď 2 body)

Aha, táto časť si vyžaduje tvoju interakciu a teda odpovedáš ty. Takže ešte raz:
Emócia je.........................................................................    (za správnu odpoveď 2 body)

Pravdepodobne získavaš bod, pretože slovo emócia má vyše 90 definícií[4] a to znamená, že druhá časť bodu nám dáva priestor na slobodu. Inými slovami by sme mohli povedať, že mať vyše 90 definícií termínu emócia je ako nemať žiadnu „poučku“. Definovať emóciu sa pokúšali rôzni vedci, psychológovia, filozofi, sociológovia, divadelníci atď. Viacero teórií, ktoré priniesol výskum emócií, sa zhoduje v tom, že ide o psychologický a fyziologický prejav. Výrazne sa navzájom líšia v tom, ktorý z nich sa deje ako prvý. Čo si myslíš ty?
.....................
Opýtam sa ináč: Plačeš, a preto si smutný alebo si smutný, a preto plačeš? Ak si si neodpovedal, zastav sa tu. Ak si sa nezastavil... tak kráčaš, si na prechádzke a zrazu sa pred tebou zjaví medveď. Čo spravíš ako prvé? Zastavíš sa? Pomyslíš si, ako veľmi sa bojíš? Začneš utekať?
......................
V roku 1890 (ešte pred Stanislavským) americký psychológ William James a dánsky fyzik Carl Lange nezávisle od seba skúmali emóciu a zhodli sa v tom, že emócia je vnímanie fyziologických zmien z externých podnetov – neskôr to dostalo pomenovanie Jamesova-Langeho teória. Vo svojej práci napísali: „Je nám smutno, pretože plačeme, bojíme sa, pretože sa trasieme.“[5] Podľa tejto teórie, prezentovanej v 19. storočí, teda fyziologické zmeny, ktoré človek zažíva v rôznych situáciách, vyprovokúvajú emocionálne reakcie v jeho psychike.

AVŠAK iba výdobytky modernej techniky umožnili uskutočniť analytickú štúdiu emócií doslova v laboratóriu pomocou monitorovania ľudského tela presnými strojmi. Vedecké oko techniky umožnilo potvrdenie Jamesovej-Langeho teórie, čo znamená, že pán Diderot sa nemýlil.

Koniec sporov

V roku 1970 v Santiagu v Čile začali neurologička doktorka Susana Bloch, neuropsychológ Guy Santibáñez a divadelný režisér Pedro Orthous spolupracovať na rozsiahlom vedeckom výskume venovanom analýze emócií – s presným úmyslom objasniť emóciu práve hercom a divadelníkom. Prvoradou metódou výskumu bolo sledovať manifestácie akéhokoľvek emocionálneho prežívania. Detailné monitorovanie fyziologických procesov zabezpečilo viacero prístrojov. Výskumníci si zabezpečili tri skupiny ľudí. Jednu skupinu tvorili študenti divadelného umenia a herectva, druhá skupina pozostávala z ľudí trpiacich neurotickými poruchami a tretiu, poslednú skupinu tvorili študenti v hypnóze. Všetci boli napojení na prístroje, ktoré zaznamenávali ich fyziologické aktivity. Účastníkom výskumu monitorovali pulz, krvný tlak, elektrické (elektroencefalogram, EEG) a biochemické reakcie v mozgu (FMRI, PET), srdcovú frekvenciu (elektrokardiogram, EKG), svalovú aktivitu (elektromyogram, EMG) a dýchanie.[6]

Výskumom sa potvrdilo, že emócie iniciujú organické pohyby v tele človeka – to predstavuje vnútorné, biologické pohyby, ktoré sú oku neviditeľné, ako aj vonkajšie pohyby, ktoré možno pozorovať voľným okom, ako napríklad držania tela, výraz tváre alebo rôzne gestá.

Ďalej sa štúdiou preukázalo, že určité emócie sa prejavovali cez rovnaké ukazovatele, predovšetkým dych, mimiku a držanie tela. Susana Bloch a jej tím odpozorovali, že konkrétne emócie sú úzko späté s veľmi špecifickým vzorcom dýchania, s konkrétnym výrazom tváre a so špecifickým stupňom napätia svalov a postoja tela. Toto poznanie umožnilo tímu vedcov a divadelníkov zostrojiť škálu základných emócií s návodmi na ich stimuláciu. A tak na základe vedeckého výskumu vzniká aj nová technika na podnecovanie emócií, určená predovšetkým hercom, Alba Emoting alebo len ALBA.

Keď smútok nebolí

Čo to teda znamená? Že pomocou určitého vzorca dýchania, postoja tela a mimiky vieme dosiahnuť/vygenerovať emóciu?

ÁNO – presne tak!

Že aj napriek tomu, že som hercom, ktorý sa nerád vŕta vo svojej emocionálnej pamäti, ktorá aj tak zlyháva, môžem nájsť emócie, ktoré „nebolia“?

ÁNO – presne tak!

Moment. Výsledky tohto vedeckého výskumu naznačujú, že implementácia tela a mysle má neustály vplyv na aktuálny emocionálny stav herca... teda vlastne kohokoľvek?

ÁNO – presne tak!

Čiže už len to, ako stojím, podnecuje moju aktuálnu emóciu?

ÁNO – presne tak!

Aj to, ako sa tvárim?

ÁNO.

Aj to, ako dýcham?

ÁNO.

Čiže povedzme, že chcem cítiť smútok, a preto zaujmem určitý fyzický postoj tela, nejako sa zatvárim, nejako zadýcham a dostaví sa smútok?

ÁNO, dostaví sa reakcia smútku, dostavia sa slzy. A tie nebolia! Necítia, len sa dejú.

Nie je to nádherné?
.........................................
Počas štúdia na londýnskej univerzite Goldsmiths som mala to šťastie zúčastniť sa na workshopoch Alba Emoting a táto technika vo mne zarezonovala tak silno, že som o nej fascinovaná študovala viac a viac a teším sa, že ju môžem lepšie predstaviť aj tu na Slovensku práve prostredníctvom týchto blogov.

Alba Emoting predstavuje základné typy emócií a na každú z týchto prototypov ponúka návod, ako ju vygenerovať. Pri tejto technike, vytvorenej práve pre hercov, sa telo a práca s ním pokladajú za rozhodujúce prvky na spustenie zodpovedajúcich emočných sietí. Pri ALBA sa rozoznáva šesť základných emócií: neha (priateľstvo, materinská/otcovská láska), šťastie (radosť, potešenie a smiech), erotizmus (sex, zmyselnosť a žiadostivosť), hnev (agresia, útok, nenávisť), smútok (depresia, plač) a strach (úzkosť, panika). Susana Bloch považovala pri svojom výskume tieto základné emócie za emočné spôsoby, ktoré sú prítomné u dieťaťa a zvierat (aspoň u cicavcov) buď ako vrodené správanie, alebo ako správanie zjavné vo veľmi skorých štádiách postnatálneho vývoja. Každá rozpoznaná emócia pozostáva z konkrétnej konfigurácie tvorenej tromi prvkami: dychovým vzorom, charakterizovaným amplitúdou a frekvenciou modulácie, svalovou aktiváciou, definovanou súborom sťahujúcich sa alebo uvoľňujúcich sa skupín svalov, a výrazom tváre (obrázok 1). Susana Bloch tieto jednotlivé postupy pomenúva ako emocionálny efektorový vzor. Aby herec vzbudil ktorúkoľvek zo základných emócií, musí postupovať podľa tohto vzorca, špeciálne navrhnutého na požadované emócie. Alba Emoting možno teda označiť ako psychofyziologickú techniku ​​vedúcu aktérov pri vytváraní skutočných emócií z hľadiska subjektívnych a biologických zložiek, ktoré sú rovnocenné s fyzickými a so subjektívnymi mechanizmami emócií prežívaných v každodennom živote. Jediný rozdiel spočíva v impulze, pretože emócie vyvolané Alba Emoting sú stimulované manipuláciou s fyzickou stránkou ľudského tela, zatiaľ čo každodenné emócie sú generované reakciami na prostredie alebo situáciu.

Obrázok 1: Rôzne výrazy tváre pre šesť základných emócií objavených Susanou Bloch: stupeň clony oka, poloha a/alebo stupeň napätia/relaxácie očných viečok, svalové napätie obočia, smer pohľadu, konfigurácia úst/pier, príklad výrazu tváre.[7]

[1] Erin Hurley, Theatre & Feeling. UK: Palgrave Macmillan, 2010, s. 4. (Preložila Petra Bačinská.)

[2] Tommaso Salvini quoted in Constantin Stanislavsky’s An Actor Prepares. New York: A Theatre Arts Book, 1936, s. 164. (Preložila Petra Bačinská.)

[3] Denis Diderot, The Paradox of Acting. Chatto & Windus, 1883, s. 114. (Preložila Petra Bačinská.)

[4] Robert Plutchik, ‘’The Nature of Emotions”. American Scientist: The Magazine of Sigma XI, The Scientific Research Society, s. 344. (Preložila Petra Bačinská.)

[5] Carl Georg Lange – William James, The Emotions (reprints of various articles 1884–93). Baltimore: Williams & Wilkins, s.12 – 13. (Preložila Petra Bačinská.)

[6] Susana Bloch – Pedro Orthous – Guy Santibáñez, “Effector Patterns of Basic Emotions: A Psychophysiological Method for Training Actors.” Journal of Social Biological Structure, 1987, s. 1 – 19. (Preložila Petra Bačinská.)

[7] Susana Bloch, A Scientific Method for Emotional Induction. Santiago: Random House Mondadori, 2015, s. 107. (Preložila Petra Bačinská.)