Odkiaľ tečú slzičky
Na Gettysburg College v USA som v roku 2020 strávil dva mesiace ako asistent Profesora Kauffmana, ktorý vyštudoval Masku a Klauniádu u Philippe Gaulier v New Yorku a vo Francúzku. Na Theatre Arts Department of Gettysburg College učí herectvo, režíruje a vedie katedru. Na hodinách herectva s prvým ročníkom, som bol svedkom niekoľkých zaujímavých cvičení.
Profesor Kauffman hovorí: „Ideme si vyskúšať herecké cvičenie. Jeden zo študentov vyjde z pravého portálu a je veľmi veselý. Druhý študent v tej istej chvíli vyjde z ľavého portálu a je veľmi smutný. Obaja vchádzajú na javisko. Pozerajú na seba. Sadnú si vedľa seba na lavičku. Vymenia si nálady. Z veselého sa stáva smutný a naopak. Keď sa to udeje, postavia sa a odchádzajú z priestoru preč. Koniec cvičenia.”
Brajerčík si myslí: „Kde sú motivácie? Kde sú okolnosti? Čo je to za situáciu? Čo znamená byť “veľmi veselý”? Čo znamená byť “veľmi smutný”? Takto sa má pracovať s prvákmi? Kde sú všetky základy?”
Nie. Nebolo potrebné nič. Overte si to so svojimi študentami. Overte si to so svojimi kolegami. Pravda je tá, že pred mojimi očami vzniklo niekoľko zaujímavých javiskových situácií. Nebolo potrebné nič vysvetľovať. Nebolo potrebné nič prežívať. Bolo potrebné iba zažívať prítomnú situáciu.
Brajerčík si myslí: „To je dosť dobrý začiatok. Keď si uvedomím, že najdôležitejšou úlohou herca je zažívať na javisku prítomnú situáciu...“
Vyššie spomínané cvičenie bolo iba jedno z mnohých, kde technická práca “zvonka” bola omnoho efektívnejším nástrojom, ako práca “zvnútra”. Aj napriek tomu sa nejaký “vnútorný obsah” často dostavil sám. U študentov, z ktorých mnohí stáli na javisku tretíkrát v živote.
