Štvrtok 20. 6. 2024: 10:00 – 15:00
Piatok 21. 6. 2024: 10:00 – 15:00

Dvojdňový praktický workshop zameraný na Core Training, metódu ktorú vytvorili herecká pedagogička Alison Hodge a kolektív performerov The Quick and The Dead. 

Core Training je fyzický a vzťahový prístup k herectvu a performance; podporuje hlboké uvedomenie si vzájomných vzťahov, ktoré prežívame prostredníctvom tela s ostatnými hercami, priestorom a divákmi.  Core training sa opiera o štyri kľúčové body: zem a váha, dýchanie a rytmus, práca s objektom a práca s partnermi. Zameriava sa na skúmanie dotyku, rytmu a vzťahu účinkujúcich k sebe navzájom a k priestoru. Počas dvoch dní budeme fyzicky skúmať a experimentovať s niektorými hlavnými princípmi tejto jedinečnej metódy.

„Core training“ je založený na hlbokom, aktívnom vnímaní tela, ostatných účinkujúcich a priestoru. To môže viesť k zintenzívneniu hercovej prítomnosti v živom vystúpení. Tento stav plného naladenia na fyzické, imaginatívne a vonkajšie prostredie nazývam polyfonická pozornosť. Poskytuje hercovi obrovskú slobodu, vďaka ktorej môže skúmať svoje remeslo.“ 

Alexia Kokkali vyštudovala herectvo v Aténach a pracovala ako profesionálna herečka v gréckom Národnom divadle. Následne ukončila magisterské štúdium fyzického divadla na Royal Holloway, University of London. Intenzívne pracovala pod vedením Włodzimierza Staniewskeho z divadelného súboru Ośrodek Praktyk Teatralnych Gardzienice (Poľsko). Zúčastnila sa na ich projektoch v Spojenom kráľovstve, Poľsku a Grécku. Je spoluzakladateľkou medzinárodného súboru performerov The Quick and The Dead. Skupina pod vedením britskej teatrologičky a pedagogičky Alison Hodge spolupracovala v rokoch 2005 - 2013 a vyvinula Core training metódu. Alexia vyučovala a viedla workshopy na mnohých univerzitách a školách v Spojenom kráľovstve a v zahraničí. V rokoch 2009 - 2022 bola programovou riaditeľkou bakalárskeho štúdia (hons) európskeho divadelného umenia na Rose Bruford College.  

Ukážka tréningu: https://www.youtube.com/watch?v=DGAnQK3SQ-0

Prešovské nezávislé zoskupenie Slzy Janka Borodáča pozýva na prvý ročník divadelného showcase – 424 km, ktorý je prehliadkou ich tvorby, doplnený o odborné diskusie, debaty s tvorcami, konferencie, ale aj večerný program v podobe koncertov či speed datingu.

Názov 434 km – vzdialenosť medzi Prešovom a Bratislavou odkazuje na dôležitosť decentralizácie umeleckej tvorby v krajine. Podujatie ponúka možnosť zúčastniť sa troch divadelných predstavení, siedmych diskusií, koncertov a speed datingu.

Program:

17.6.2024

18.6.2024

19.6.2024

20.6.2024 - 21.6.2024

Pop animal je divadelnou štúdiou o hraniciach medzi človekom a zvieraťom. Na základe najznámejšieho psychologického experimentu 20. storočia skúma situačný tlak, ktorý pôsobí na človeka pod vplyvom autority, moci či systému. Môže ktokoľvek z nás vykonať akýkoľvek čin, aj ten najpríšernejší, ak sa ocitne v zlej situácii? Začneme svoju situáciu zneužívať, ak na to máme príležitosť?

  Jedným z východísk inscenácie je takzvaný stanfordský väzenský experiment z roku 1971, ktorý možno zjednodušene charakterizovať slovami „ako sa z dobrých ľudí stávajú zlí“; experiment spustil množstvo kontroverzných reakcií a jeho výsledky boli viackrát spochybnené a napadnuté. V experimente sa profesor psychológie Philip Zimbardo rozhodol preskúmať tlak pôsobenia situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, psychicky zdravých ľudí, so skupinou dobrovoľníkov, 24 vysokoškolských študentov. Hod mincou rozhodol, kto zo zúčastnených bude dozorca a kto väzeň. Cieľom bolo pri stupňovaní tlaku na väzňov zistiť, ako umelo vytvorené situácie vplývajú na obe skupiny sledovaných. Experiment sa musel po šiestich dňoch zastaviť vzhľadom na nekontrolovateľný nástup násilia, ponižovania a týrania, ktoré sa prejavili u dovtedy psychicky zdravých jedincov.

Výsledky výskumu ovplyvnili interpretáciu ľudského správania v historických momentoch. Súčasná psychológia sa opiera o závery Philipa Zimbarda, autora experimentu, pri objasňovaní správania dozorcov v nacistických koncentračných táboroch či páchateľov vojnových krutostí. V súčasnosti sa relevancia výsledkov experimentu napáda a objavuje sa otázka akejsi pop-psychológie, ktorá podprahovo určuje modely správania človeka. Nakoľko spomínaný experiment pomenúva banalitu zla a kde, naopak, odhaľuje banalitu hrdinstva?

Je možné prestať byť rodičom, tak ako je možné prestať byť niečím partnerom? Majú ľudia vsúčasnosti deti pretože je to pekné, obohacujúce? Považujú za nevyhnutné naplnenie partnerstva? Ak žije matka alebo otec s dieťaťom sami, tvoria ešte rodinu?

Ľudia 21. storočia nechcú svoj život obetovať len práci, veľmi si vážia rodinu i partnerské
vzťahy, no na druhej strane je pre nich ťažké udržať si ich. Problémovou sa  stáva najmä
trvácnosť a kvalita týchto vzťahov.

Inscenácia Prešovského národného divadla Kramerová vs. Kramer je inšpirovaná románom Averyho Cormana, známeho najmä svojou hollywoodskou filmovou adaptáciou. Ikonický príbeh o zlyhaní partnerského vzťahu a rodičovstve inscenátorom slúži ako platforma pre skúmanie týchto tém z pohľadu súčasnosti. To, čo sa v 70. rokoch zdalo netradičné a spoločensky šokujúce, je dnes bežná, každodenná skutočnosť - neúplná či patchworková rodina, kríza nukleárnej rodiny, vysoká rozvodovosť polyamória, a pod. Inscenácia vznikla zpotreby mapovať zmeny v chápaní a podobe dnešnej rodiny či partnerstva oproti tzv. tradičným a podporovať snahu o redefinovanie rodiny vzhľadom na súčasnosť. Kramerová vs. Kramer využíva nielen jazyk činohry, no aj premietanie krátkych sekvencií z filmových záznamov a živé streamovania záberov kamery prítomnej na javisku.

Hudba je vinscenácii tvorená kombináciou sekvencií vopred predtočených na štvorstopý kazetovýprehrávač a aleatorickou časťou - náhodnými notami, ktoré generuje Playtronica, prístroj,ktorý hudobne reaguje na dotyk hercov na javisku.

Vznik inscenácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

"Ak chcem nejakým spôsobom podať odhalenie komplotu, nemusím záujemcovi dodať nič originálne, naopak, treba mu ponúknuť len a najmä to, o čom sa už dávno dozvedel, alebo by sa mohol oveľa ľahšie dozvedieť inými cestami. Ľudia veria iba tomu, čo už vedia, a práve v tom spočíva krása Univerzálneho Formy Sprisahania. "

Chcete vedieť kto je zodpovedný za to, že sa Vám nedarí? Hľadáte toho, kto môže za to čo sa tu deje? Príďte a niekoho si určite vyberiete.

Monodráma Moral insanity, ktorá vznikla na motívy románu Umberta Eca Pražský cintorín skúma konšpiračné teórie, antisemitské a rasistické predstavy vychádzajúce z nepriaznivej ekonomickej a spoločenskej situácie a ich odraz v médiách a politike.