Naše paralelné divadelné teoretické životy. Čo v našej tvorbe sledujeme a potrebujeme zdieľať.
Keď hovoríme o emóciách, zvyčajne hovoríme o psychologických procesoch, o imaginácii. Stephan Perdekamp zistil, že k spusteniu emócií vedú fyziologické a neurologické cesty. Čiže nepredstavujete si svoje vlastné dramatické stavy, ale dostávate sa priamo k telu a spoznávate opakujúce sa procesy, ktoré sa v tele odohrávajú, a ktoré psychika zvyčajne spúšťa so spomienkami.
Používame šesť základných emócií: agresivitu, šťastie, žiaľ, žiadostivosť, strach a odpor.
Neviem. Nechcem. Nepamätám. Viem. Rozumiem. Potrebujú odo mňa precítenie, otvorenie, cítenie, emóciu. Pretože divadlo potrebuje emóciu, pretože emócia uvádza do pohybu myšlienky, slová, hnutia, srdcia, nohy, ústa, oči…
Metódu detailne vypracoval nemecký režisér a dramatik Stephan Perdekamp, ktorý v začiatkoch režisérskej práce postrehol, že na rozdiel od hudobníkov alebo tanečníkov, herci nemajú techniky ktorými by sa sústredene pripravovali pred predstavením.
Cvičenie je mnohokrát nudné a dlhé, avšak Meisner pripomína, že aj klavirista cvičí dlho a nudne. Keby sme sa pozerali, ako klavirista cvičí stupnice, zdalo by sa nám to rovnako nudné a dlhé. Toto cvičenie je veľmi podstatné na to, aby si študent/herec osvojil princíp stavu javiskovej prítomnosti – stavu absolútneho napojenia sa na partnera a situáciu, princíp reálnej ľudskej komunikácie.
Fakty! Fakty! Fakty! Neviem, čím to je, ale vezmem scenár, začnem čítať a hneď si predstavujem. Predstavujem si, čo by som v tých situáciách robila, čo by som cítila, ako by som asi reagovala. Nemôžem sa tomu ubrániť. Deje sa mi to stále. Strhne ma akýsi prúd predstavivosti a fantázie. Hneď vidím. Hneď viem.
„Ale prečo mám po nej opakovať vetu?“
„Lebo ju znova povedala.“
„Povedala to už desaťkrát!“
„Povedala to rovnako?“
Trvá to vraj 20 rokov, kým si nájdeš svoju techniku. Niečo, čo funguje. Okej, ešte máš čas, ale nie zas tak veľa. Emóciááá! Esper! „Veľa ľudí si myslí, že emócie sú základným kameňom dobrého herectva.“ A dovolí si upresniť svojho učiteľa Sandyho: “Acting is doing – really doing – truthfully under imaginary circumstances.”Doing! Not feeling! But doing!
Veľakrát sme v divadle svedkami buď nezmyselne dôsledného napodobňovania a kopírovania reality, alebo pozorovania všeobecných typov bláznov, hlupákov, naiviek, manipulátorov… Takto vytvorené charaktery sú nositeľmi deja, no čo nové, hlbšie a nepoznané o našom živote nám vypovedia? Nie je našim poslaním ukazovať divákovi nepoznanú stránku veci?