Naše paralelné divadelné teoretické životy. V blogoch skúmame vybrané herecké techniky, opisujeme herecké cvičenia a zdieľame postupy z tvorby našich inscenácií.
Na začiatku cvičenia sú dvaja herci a konkrétna scéna z dramatického textu. Použime scénu zo Shakespearovho Hamleta, v ktorej chcú Claudius a Polónius zistiť, čo je s Hamletom, či jeho náladu neovplyvňuje vec lásky k Ofélii. Nastrčia bábku v podobe samotnej Ofélie. Hamlet ich cieľ prekukne a „posiela Oféliu do kláštora“.Sme v cvičení: dvaja jedinci tu stoja proti sebe. Obaja pracujú len s jednoduchou […]
Trvá to vraj 20 rokov, kým si nájdeš svoju techniku. Niečo, čo funguje. Okej, ešte máš čas, ale nie zas tak veľa. Emóciááá! Esper! „Veľa ľudí si myslí, že emócie sú základným kameňom dobrého herectva.“ A dovolí si upresniť svojho učiteľa Sandyho: “Acting is doing – really doing – truthfully under imaginary circumstances.”Doing! Not feeling! But doing!
Vezmite si tri listy čistého papiera. Na prvý si napíšte: Toto je moje divadlo.Na druhý napíšte: Toto je moja otázka.Na tretí napíšte otázku: Čo je môj obraz/maľba?Potom ich vyplňte. Je jedno, koľkými slovami, prípadne akou kresbou, za aký čas. Snaha odpovedať však určite prináša dôležité a zaujímavé impulzy.
Veľakrát sme v divadle svedkami buď nezmyselne dôsledného napodobňovania a kopírovania reality, alebo pozorovania všeobecných typov bláznov, hlupákov, naiviek, manipulátorov... Takto vytvorené charaktery sú nositeľmi deja, no čo nové, hlbšie a nepoznané o našom živote nám vypovedia? Nie je našim poslaním ukazovať divákovi nepoznanú stránku veci?