28. novembra 2020

E-m-ó-c-i-a

“If acting were crying, my aunt Tessie would be a great actor.”
Bobby Lewis

Volanie divočiny:
Emócia!?
Emóóócia...
Em-ó-ciá!
Dočerta!
Emócia!
Do riti s emóciou.

Poď pekne od začiatku: Akadémia umení. Herecký ročník Jany Oľhovej. Jana ti dá priestor. Priestor byť tvorivý. Mať to rád. Emócia? Prečítaj si Konstantina. Pochopíš. Emočná pamäť... ahaaaaa! Dvíhaš kotvy. Stážuješ v Divadle Continuo. Ešte si poriadne neoblízal činohru a už si niekde úplne inde. Ledva vyhriata maringotka. Ľudia, čo ti pri podaní ruky odovzdajú DNA Jerzyho, Eugenia či ďalších haluzných týpkov. Hýb sa! Tempo sa zvyšuje. Nehraj tvárou, pošli to do tela. Navar pre grupu. Veď herecký tréning (herecký čo?). Vyčisti hajzle. A hlavne buď tímový hráč. V mene partitúry i partitúry, partitúra, amen. Emócia? Emócia!? Stanislavskij? Stojíš tesne pred bránami Farmy. Zo Švestkového dvora do Farmy... O. K., too much. Chceš to? Emócia... Wait for it... Nechceš. Vráť sa pekne do školy. Hej, Mr. Donnellan, pekná kniha. Letná škola v Petrohrade? Challenge accepted. Poď do mňa, Emóócia. Larisa si ťa rozloží na atómy. Veniamin je tvojím novým bohom (možno stačí otcom). Improvizuj, improvizuj, improvizuj. Strácaš sa, točíš sa v kruhu. Všetko je v kruhu. Každé druhé cvičenie je nejak do kruhu. Máš pocit, že si chvíľu free. Improvizuješ okolo Hamleta a takmer sa pobiješ s militantným Amíkom. Trasie sa ti všetko. Hlavne ego. Čo už... keď on hrá Claudia? Back to Slovakia. Emócia! Emócia... Emócia? Učiť? Učiť herectvo? Naučíš sa. Aj tak to tu vie málokto. Môžeš to povedať, niečo si už zažil. Stále sa točíš v kruhu. Tí Rusi ti ostali pod kožou. Hryzie ťa to. Vraj zabudni na emočnú pamäť. Okolnosti, okolnosti, okolnosti – ešte aj to slovo pripomína kruh. Tak sa motkaj. Povedali veľa, ale zdá sa, že nie všetko. Nepracujú s definíciami, pracujú so zážitkami. To si dostal. S metódou etúd si však tu doma veľmi nepomôžeš. Kto s tebou bude hodiny improvizovať? Iná kultúra. Vo všetkom. Zabudol si na niečo. Ten druhý Amík. Ten z New Yorku... spomenul nejakého Meisnera. Necháš ho plávať? Necháš. Nanútia ti ho až tvoji študenti. Vole! Zdá sa, že si pribrzdil. Nechaj sa potiahnuť. Meisner! “Acting is the ability to live truthfully under imaginary circumstances.”[1] Trvá to vraj 20 rokov, kým si nájdeš svoju techniku.

V noci sa preberieš na plač z detskej izby. Dcérka mala zlý sen. Plače a nedá sa utíšiť. Prosíš ju, nech sa utíši, inak zobudí mladšieho brata. Plače ďalej a medzi vzlykmi zo seba vytlačí: „Ja už chcem prestať, ale nedá sa.“ Je to až dojemné. Ratio dojemne vydané napospas emóciám. Zdá sa, že sa preberáš aj ty.

Trvá to vraj 20 rokov, kým si nájdeš svoju techniku. Niečo, čo funguje. Okej, ešte máš čas, ale nie zas tak veľa. Emóciááá! Esper! „Veľa ľudí si myslí, že emócie sú základným kameňom dobrého herectva.“[2] A dovolí si upresniť svojho učiteľa Sandyho: “Acting is doing – really doing – truthfully under imaginary circumstances.”[3] Doing! Not feeling! But doing! Okej, začína to mať hlavu a pätu. Ešte nevieš, čo s tou emóciou, ale už aspoň vieš, čo je herectvo. Emócia? Pche... Fuck the emotion. Neemocionalizuj! Nerob nič, kým ťa nedonúti niečo urobiť ten druhý. Zmeň fókus. Zabudni na seba, zameraj sa len na toho oproti. Zabudni na emóciu. Je len postranným efektom. Čím menej na ňu budeš myslieť, tým väčší relax. Relax je fajn. Zameraj sa na niečo dôležitejšie... Čo chceš? Tvojím cieľom v konkrétnej scéne predsa nie je emócia. Chceš niečo iné! Ako postava chceš niečo iné a cieľom postavy nie je emócia.

Milý čitateľ, nebolo by od veci, keby si sa teraz dal trochu viesť:

Zhlboka sa nadýchni a vydýchni.
Nádych...
Výdych...
Nádych a výdych...
Opakuj pomaly so mnou:
Nechceš emóciu...
Nechceš emóciu...
Nechceš emóciu...
... a stále dookola – opakujte so mnou: Nechceš emóciu!
„Na nervovej úrovni vzniká emócia spravidla oveľa skôr, než si ju uvedomíme.“[4]
Nádych... Výdych...
(opakuj) Nechceš emóciu...
„Emócie, ktoré vrú pod prahom vedomia, môžu mať silný vplyv na to, ako vnímame a reagujeme – a to napriek tomu, že ani nevieme, že na nás pôsobia.“[5]
A všetci spolu: Nechceš emóciu!
„Podobne ako v pozadí mysle neustále prebieha prúd myšlienok, pôsobí na nás aj prúd emócií.“[6]
Nechceš emóciu...
„Pre vrodené usporiadanie mozgu často nie je v našej moci rozhodnúť, kedy nás premôže silná emócia ani aká emócia to bude. Čiastočne vieme ovplyvniť, ako dlho bude tento proces trvať.“[7]


Nechceš emóciu...

„Ľudia sú vždy emočne naladení, ale väčšinou si to všimnú až vo chvíli, keď sa cítia rozladení.“[8]
Nechceš emóciu!
Nechajte svoj dych voľne ďalej plynúť. Nijako ho neovplyvňujte.
Dýchajte...
... dýchajte...
Konstantin, dýchajte!
Konstantin Sergejevič! Počujete ma? Pod privretými viečkami mu zakmitali oči. Suché pery sa zachveli. Narušil jeho prichádzajúci pokoj. Priložil mu k perám pohár vody. Napite sa, Konstantin Sergejevič. Pery sa ani nepohli. Nesmelo mu nalial trochu vody do bezmocných úst. Bál sa, aby ho tým dúškom neutopil. Hľadel na to takmer bezduché telo. Kosťa... si frajer. Momentálne tak nevyzeráš, ale si. Napriek všetkému. Napriek všetkému, čo dnes o ľudskej psyché vieme my... ty si frajer. Roky pracovať s konceptom emocionálnej pamäti, byť o niečom tak silne presvedčený, zahodiť to, začať z iného konca... To chce gule a prsia. Keby mal aj Lee také gule a prsia... Mohol byť teraz niekde úplne inde. Zastal tam, kde si ty šiel ďalej. Stella ho varovala:

„Výsledkom jej práce v Paríži bolo zrušiť dôraz, ktorý Strasberg kládol na emočnú pamäť, ktorá by sa dala definovať ako vedomý pokus zo strany herca rozpamätať sa na okolnosti sprevádzajúce udalosť naplnenú emóciou z jeho reálnej minulosti v snahe stimulovať emóciu, ktorú by mohol využiť na javisku. Stanislavskij si skôr myslí, povedala Miss Adler, že kľúč ku skutočnej emócii sa dá nájsť v úplnom pochopení daných okolností obsiahnutých v samotnej hre.“[9]

Lee si nedal povedať. Urazil sa. Zjavne. „... vedomý pokus zo strany herca rozpamätať sa na okolnosti sprevádzajúce udalosť naplnenú emóciou z jeho reálnej minulosti v snahe stimulovať emóciu, ktorú by mohol využiť na javisku.“ Hm... Kosťa. Ak ma počujete... Čo sa vám na tom prestalo páčiť? Telo mlčalo. Rozpamätať sa na okolnosti – na tom by nebolo nič zlé. Tá cesta sa nejaví až tak priamočiaro. Problém by som videl v hľadaní „určitej emócie“. Je to tak? Telo stále mlčalo. Dobre, pozrime sa na to takto... Ak hľadám nejakú emóciu, ktorú by som mohol použiť v konkrétnej scéne, zrejme potom predpokladám pre určitú scénu určitý počet emócií, ktoré potrebujem nájsť. A to už začína byť trochu divné. Koľko ich potom potrebujem na jednu inscenáciu? 200 gramov hnevu, tri štipky radosti, 5 polievkových lyžíc ľútosti, to všetko pekne zamiešať, opiecť do zlatista a Hamlet na cibuľke je hotový. Nie, vážne, ak hľadám konkrétne emócie, nájdem ich určitý počet a čo je medzi nimi? Nádych a výdych:  „Podobne ako v pozadí mysle neustále prebieha prúd myšlienok, pôsobí na nás aj prúd emócií.“ Koncept emočnej pamäti akoby pracoval s emočne nabitými momentmi, ale nie je jasné, čo je medzi týmito momentmi. Je to tak? Zdvihol zrak k telu Konstantina Sergejeviča. Zamrzol. Stanislavskij naň uprene hľadel. Hľadel tak, akoby pred chvíľou vôbec nebol na pokraji smrti. Volám to aktívna analýza – prehovoril. Jeden z mojich posledných objavov. Strávil som s ňou posledné štyri roky. Čítaj text ako systém indícií. Tie môžu naznačovať potenciálnu verziu. Čítaj text tak, ako čítajú hudobníci partitúru. Tieto indície som označoval ako fakty hry. Tým herec prispôsobuje svoj výkon. Fakty každej scény v sebe ukrývajú udalosť, ktorá sa odohráva medzi postavami predtým, než sa scéna zavŕši. Herec hľadá pre každú jednu udalosť príslušnú akciu. Akciu, ktorá ženie, hýbe dianie v scéne vpred. A protiakciu, ktorá bráni spádu scény. Keď sa stretne akcia s protiakciou, vzniká konflikt. Následne musí herec identifikovať situáciu a problémy, ktoré sú protichodné. Hra odhaľuje svoju anatómiu prostredníctvom reťaze takýchto udalostí a táto reťaz hovorí príbeh a... Stanislavskij sa zarazil. Jeho výraz sa náhle zmenil. Tvár sa jemne zachvela. Uvoľnila. Vôbec sa už na seba nepodobal. Hľadel niekam do diaľky a poslednýkrát... bolo by na mieste napísať „vydýchol“, nebola by to však pravda. Z fyziologického hľadiska je výdych aktívny a nádych pasívny. Pri výdychu sa v pľúcach tvorí podtlak. Následný nádych je teda do určitej miery samovoľný. Pľúca mŕtveho človeka sú pasívne – sú v nádychu. Stanislavskij sa teda posledný krát nadýchol. Konstantin Sergejevič Stanislavskij?! [10]

Nepokojné ruky otvorili tučnú knihu. Chvíľu listovali, až znehybneli na stránke, kde sa vynímalo veľké písmeno E. Prevrátili ešte zopár listov. Ukazovák pravej ruky rýchlo skĺzol po stránke a zastal na konkrétnom údaji. Slovo emócia je odvodené z latinského slova emovere, ktoré vzniklo pridaním hlásky „e“ k latinskému slovu movere.
MOVERE – hýbať sa (to move)
EMOVERE – hýbať sa z (smerom von)

Vyprsklo z neho hlasné: YES! Impulzívne neposlušné ústa si zakryl oboma rukami. Prísne oči niekde v diaľke sa zdvihli a zacielili na zdroj neželaného hluku. Ešte prísnejšie pery: PŠŠŠT! Nepokojné ruky skĺzli z pier. Kniha sa zaklapla a ocitla na svojom pôvodnom mieste na poličke. Rýchle nohy smerovali k východu.

 

Stanislavskij je mŕtvy. Nech žije Stanislavskij.

Kráčal pomedzi hroby. Rozhodne k svojmu cieľu. Ahoj, Kosťa. Zastal pred jedným z náhrobných kameňov. Chvíľu sa naň díval. Vytiahol z vrecka čajovú sviečku. Vymenil ju v kahančeku s tou starou. Škrtol zápalkou. Zadíval sa na plameň. „Ak zvážime všetky možnosti variácií, mutácií, nuáns a kombinácií jednotlivých emócií, môžeme hovoriť o existencii celých stoviek emócií.“[11] Pripálil si cigaretu. Konstantin! To nie je od teba fér. Začneš niečo hovoriť a v tom najlepšom si len tak umrieš. Povedz mi, čo s tým mám teraz robiť? Ha? Ha?! Vieš čo? Ten plamienok si budeš musieť vyčarovať sám. Zavrel dvierka kahančeka. Nech viem, že si na linke. Tak poďme! Páľ! Počuješ?! Zafúkal vietor a na hrob Konstantina Sergejeviča dopadli ďalšie listy. Dobre, ako chceš. Sadol si na náhrobný kameň a znovu potiahol. Vydýchol. Niečo ti poviem. Trochu som o tom všetkom premýšľal... Vieš, že v základe slova emócia sa ukrýva tendencia k pohybu? Konaniu... Konanie smerom von... Konám voči okolitému svetu, ktorý sa nachádza mimo mňa. Tendencia k takémuto konaniu je obsiahnutá v každej emócii. Emócia vzniká ako reakcia na vonkajší svet. Reakcia na impulz prichádzajúci z vonkajšieho sveta. Emócia vo mne teda vzbudzuje konanie. Nachádza sa v samom zárodku každého konania. Ak chcem konať, potrebujem emóciu. Ak chcem emóciu, potrebujem impulz z vonkajšieho sveta. Konám a moje konanie je impulzom pre niekoho iného. V niekom inom vzniká emócia. Emócia v ňom vzniká ako reakcia na vonkajší svet. Na impulz prichádzajúci odo mňa. Emócia v ňom vzbudzuje konanie. Nachádza sa v samom zárodku každého konania. Ak chce konať, potrebuje emóciu. Ak chce emóciu, potrebuje impulz z vonkajšieho sveta. Koná a jeho konanie je impulzom pre mňa... A tak pekne dookola. Zase som v kruhu. Kruhový princíp v komunikácii. Náhle sa otočil. Zadíval sa na náhrobný kameň. Počúvaj, Kosťa, hovorí ti niečo meno David Mamet? Potiahol. Asi nie, čo? Prstami odfrnkol zvyšok cigarety. Nič si z toho nerob. Hlavné je, že on ťa pozná. Myslel som si, že je „len“ dramatik. A predstav si, ten David vytvoril vlastnú hereckú techniku. Praktická estetika. To je názov, čo? Praktická! Estetika! A je fakt praktická. Si zvedavý? Ha! Načo by som ti o tom rozprával, keď na mňa kašleš? Nevidím predsa žiadny plamienok. Ale aby si nepovedal... Sklonil sa ku kahančeku a otvoril dvierka. Škrtol zápalkou. Priložil plamienok ku knôtiku. Nechytil sa. Zafúkal vietor. Plameň zhasol. Pokúsil sa znovu. Škrtol. Priložil. Knôtik sčernel. No opäť sa nechytil. Pohýbal perami. Potichu zahrešil. Škrtol. Priložil. Plamienok zhasol. Knôtik mlčal. Kašlem na to! Privrel dvierka. Vzpriamil sa. Zadíval sa na náhrobný kameň. S pátosom: Konstantin Sergejevič Stanislavskij... Už sa viac neuvidíme.

Klikni sem a vráť sa hneď k čítaniu:

 

Pery sa mu zatiahli do spokojného úsmevu. Zvrtol sa a tanečným krokom odchádzal pomedzi hroby. Po chvíli sa otočil. S úsmevom, stále tancujúc, zavolal smerom k hrobu: Srandujem!

Strácal sa v diaľke.
Cintorín ovládlo ticho.
Iba šum vetra v korunách.
Na hrob sa znášali listy.
Knôtik vzbĺkol.


[1] ESPER, W., DiMARCO, D. The Actor’s Art and Craft (William Esper teaches the Meisner technique). NewYork: Anchor Books, 2008, s. 18. ISBN 978-0-307-27926-2. (Preložil Tomáš Mischura.)
[2] Tamže, s. 26.
[3] Tamže, s. 23.
[4] GOLEMAN, D. Emoční inteligence. Praha: Metafora, 2011, s. 58. ISBN 978-80-7359-334-6. (Preložil Tomáš Mischura.)
[5] Tamže, s. 58.
[6] Tamže, s. 14.
[7] Tamže, s. 17.
[8] Tamže, s. 19.
[9] MEISNER, S., LONGWELL, D., POLLACK, S. Sanford Meisner on Acting. New York: Random House, Inc., 1987, s. 9. ISBN 9780394750590. (Preložil Tomáš Mischura.)
[10] HODGE, A. Actor training. Abingdon: Rotledge, 2010, s. 17.- 18. ISBN 0-203-86137-X
[11] GOLEMAN, D. Emoční inteligence. Praha: Metafora, 2011, s. 58. ISBN 978-80-7359-334-6. (Preložil Tomáš Mischura.) Lepšie: GOLEMAN, D. c. d., s. 58.


Tomáš Mischura

Absolvoval ZUŠ v Košiciach u tety Evy Grohovej a to ho naštartovalo ďalej. Ďalej na Technickú univerzitu v Košiciach, kde jedného dňa na cvikách z matiky dupol nohou a oznámil, že nemá domáce cvičenie, pretože odchádza študovať herectvo. Neuspel v Brne. Nevzali ho v Blave. Uspel na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ročníkový vedúci – Jana Oľhová. Čo viac chceš? Už počas prvých rokov štúdií absolvoval Erasmus a neoficiálne stáže v Divadle Continuo (ČR). Stal sa interným členom a strávil tam ako herec/performer skoro tri roky. Absolvoval niekoľko workshopov - z toho najvýznamnejšie v Odin Teatret a vo Farme v jeskyni. Sám niekoľko workshopov viedol. Po absolvovaní magisterských štúdií zakotvil na sezónu v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici a následne si začal robiť doktorát. Opäť v Bystrici. Zúčastnil sa letnej hereckej školy v Petrohrade. V súčasnej dobe je interným členom hereckého súboru SKD Martin. Súčet divadelných, filmových a rozhlasových produkcií je niekde za číslom 100 a na konte má niekoľko ocenení za herecké výkony.