12. februára 2021

Word Repetition Game – Opakovacia hra Sanforda Meisnera

Základ je reálne konanie

Na úvodných hodinách dostáva herec prvé návody na to, čo má nasledovať. Je to nasmerovanie pozornosti k reálnemu konaniu. Deje sa to prostredníctvom najzákladnejších cvičení, ako je počítanie neónových lámp v miestnosti, načúvanie ruchu áut z ulice… Pozornosť sa však nevenuje iba vonkajšku, ale aj „vnútornému reálnemu konaniu“. Študenti sú požiadaní, aby si v duchu spievali nejakú melódiu alebo počítali matematický príklad. Postupne si všímajú seba samých navzájom – oblečenie, jeho farbu, štruktúru látky… Dôraz je na tom, aby sa všetky tieto veci naozaj vykonali a nie iba predstierali. Vďaka týmto cvičeniam sme dostali prvé informácie o tom, čo je naozajstné reálne konanie. Potom sa začína pracovať s cvičením Word Repetition GameOpakovacia hra. 

Je to úplne stupídne

Princíp je veľmi jednoduchý. Meisner sa pýta študentov, či sú schopní opakovať. Samozrejme, každý je schopný zopakovať partnerovu vetu/repliku. Vytvorí sa pár. Dvaja ľudia stoja oproti sebe. Jeden z nich vysloví prvú vetu. Táto veta mu musí aktuálne napadnúť pri pohľade na partnera: dotyčný musí pomenovať niečo, čo na partnerovi reálne existuje, čo na ňom vidí. Študent sa pozerá na svojho partnera, vidí, že má modré tričko, a povie: „Máš modré tričko.“ Alebo vidí jeho strapaté vlasy a povie: „Máš strapaté vlasy.“ Druhý študent túto vetu zopakuje – povie: „Máš strapaté vlasy.“ Prvý študent znova povie: „Máš strapaté vlasy“ a toto opakovanie mnohokrát pokračuje. Veľmi jednoduché. Študenti v podstate veľmi dlho opakujú jednu vetu, až kým ich pedagóg nezastaví.

Znie to na prvý pohľad veľmi nudne a neefektívne, ale je to prvý krok k tomu, ako si začať všímať impulzy. Impulzy, ktoré nám ponúka partner, vyvolávajú zmenu v intonácii tejto rovnakej vety. Ak robia študenti cvičenie automaticky, ak sa snažia manipulovať s intonáciou intelektuálne alebo umelo zdôrazňovať slová, pedagóg cvičenie zastaví a požiada ich, aby sledovali partnera a opakovali vetu na základe jeho reakcie. Študenti sa musia naučiť napojiť na partnera. Vtedy je cvičenie efektívne. Opakovať jednoducho, sledovať partnera, vychádzať z neho. Je to pingpong, ktorý tvorí základ budúceho emocionálneho dialógu. Tento pingpong si vyskúšajú rôzne dvojice, môžu si vymeniť partnerov. Môžu si to vyskúšať ako domácu úlohu… Na ďalších hodinách hra pokračuje.

Sleduj iba partnera

Systém opakovania sa mení. Je to kvôli tomu, aby sa do opakovania dostal duch dialógu. Stále však pokračujeme v opakovaní. Prvý rozdiel je, že už nemôžeme ako prvú vetu použiť to, čo na partnerovi vidíme. Namiesto toho musíme pomenovať jeho správanie. Takže teraz už nemôžeme použiť vetu „Máš strapaté vlasy“, ale začneme napríklad vetou „Si nejaký unavený“ alebo „Si nervózny?“ alebo „Čo tak zízaš?“. Táto zmena je veľmi podstatná, pretože ešte výraznejšie zameriava pozornosť na partnera. Študenti vychádzajú priamo z partnerovho správania. Začíname sa učiť reálne vidieť, reálne pozorovať, reálne existovať.

Druhý rozdiel je v tom, že opakovanú vetu si študent/herec prispôsobí na seba. Takže teraz budeme mať: „Si nejaký unavený.“ – „Som nejaký unavený.“ – „Si nejaký unavený.“ – „Som nejaký unavený?“ … Opakujeme vetu z nášho uhla pohľadu. Okamžite sa mení kvalita dialógu, ktorý tak dostáva ľudský rozmer. Stále však môže opakovanie vyzerať čudne. Študenti sú často zmätení a nevedia, čo si majú myslieť, ale to je účel tohto cvičenia. Snažíme sa odpútať od racionálneho a intelektuálneho posudzovania (myslenia) a venovať celú pozornosť reálnej situácii. Tá je pre nás zmätočná, ale zároveň provokujúca a o to viac sa na ňu musíme koncentrovať. Opakovanie nemusí zachádzať ďaleko. Veta sa môže po pár opakovaniach zmeniť. Dôležité je zopakovať vetu niekoľkokrát za sebou zo svojho uhla pohľadu, až kým sa nestane niečo, čo vetu zmení. 

Čakaj na impulz!

Vetu nemôžeme zmeniť zámerne, rozumovo, premyslene. Zmena musí prísť intuitívne – musí tu byť impulz, ktorý nás donúti zmenu urobiť. Toto je trochu komplikovanejšia pasáž, ktorá si vyžaduje hlbšie štúdium Meisnerovej techniky. Práve v tejto fáze cvičenia sa kladie veľký dôraz na intuíciu. Meisner sa tejto fáze cvičenia venuje niekoľko týždňov a pochopenie princípu zmeny je kľúčovým aspektom v ďalšom napredovaní študentov. V každom prípade, princíp zmeny by sa dal zhrnúť do štyroch prípadov, keď môže študent/herec vetu pozmeniť:

  1. Keď je veta nepravdivá („Máš modré tričko“ – „Mám žlté tričko.“).
  2. Keď pomenujem správanie partnera z vlastného uhla pohľadu („Už ťa to nebaví?“)
  3. Keď pomenujem situáciu z vlastného uhla pohľadu („To je už fakt nuda!“)
  4. Keď príde iracionálny vnútorný impulz – inštinktívna reakcia.

Zmenu v opakovaní môžeme teda urobiť len v týchto štyroch prípadoch. Je potrebné si uvedomiť, že opakovanie musí vychádzať najmä z partnerovho správania a nie z opakovaných slov. Cvičenie v tomto stave môže trvať niekoľko týždňov, kým si všetci študenti osvoja a pochopia princípy komunikácie. Je to stav napojenia sa na partnera, keď neurobíme nič, kým nám na to partner nedá impulz. Nesmieme urobiť nič, kým sa nestane niečo, čo nás donúti urobiť zmenu. To, čo urobíme, nezávisí od nás, ale od nášho partnera. Dôležité je, aby študenti nemanipulovali dialóg intelektuálne. Väčšinou to robia kvôli tomu, aby boli vtipní, zaujímaví, aby ozvláštnili opakovanie… Vtedy pedagóg cvičenie zastaví a usmerní študenta, aby nerobil nič iné, iba čakal na impulz. Musíme nechať inštinkt, aby robil zmeny.


K-o-m-u-n-i-k-á-c-i-a

Cvičenie je mnohokrát nudné a dlhé, avšak Meisner pripomína, že aj klavirista cvičí dlho a nudne. Keby sme sa pozerali, ako klavirista cvičí stupnice, zdalo by sa nám to rovnako nudné a dlhé. Toto cvičenie je veľmi podstatné na to, aby si študent/herec osvojil princíp stavu javiskovej prítomnosti – stavu absolútneho napojenia sa na partnera a situáciu, princíp reálnej ľudskej komunikácie. Po čase začína cvičenie vyzerať ako plnohodnotná etuda, ako fungujúci divadelný/ľudský dialóg. Študenti začínajú chápať, čo je to, byť v prítomnom okamihu, vnímať partnera a venovať mu celú svoju pozornosť. Frekvencia opakovania sa znižuje a môžeme sa dostať do stavu, keď sa prestáva opakovať a skoro každá veta je impulzom na zmenu. Potom prichádza ďalšia fáza cvičenia, v ktorej sa stále viac začíname približovať improvizácii a budovaniu etudy. K opakovaniu sa pridáva nezávislá aktivita, ktorá udržiava v cvičení aj dôraz na reálnom konaní.

Ako každý herecký pedagóg aj Meisner pokračuje v práci svojím spôsobom, na základe svojich skúseností a názorov. Je zaujímavé prečítať si jeho knihu a inšpirovať sa ňou. Jeho postup nie je potrebné rozoberať ďalej, pretože vychádza z konkrétnych študentov a práce na konkrétnych charakteroch. Čím ďalej sa v štúdiu dostávame, tým viac sa metodika prispôsobuje individuálnym potrebám konkrétnych študentov. Na Meisnerovom prístupe je najzaujímavejší práve pohľad na úvod do problematiky hereckého povolania cez cvičenie Word Repetition Game. Tu môžeme hovoriť o veľmi efektívnom cvičení, ktoré prináša iný pohľad na herectvo a spôsob výučby. Základným východiskom sú konanie a vzťah (komunikácia). Aj jedno, aj druhé núti herca byť v prítomnom okamihu, v aktuálnych situáciách – na rozdiel od emocionálnej pamäti, ktorá odvádza našu pozornosť preč, do nás samých, do minulosti.

 

Peter Brajerčík

Peter Brajerčík je profesionálny herec, autor a herecký pedagóg. Vyštudoval herectvo na VŠMU. V minulosti bol členom súboru v Mestskom divadle Žilina a v Slovenskom národnom divadle. Momentálne pôsobí ako herec v slobodnom povolaní. Toho času účinkuje v predstaveniach Slovenského národného divadla, Prešovského národného divadla, Divadla Aréna a ďalších. V súčasnosti sa vo veľkej miere venuje aj výskumu v oblasti teoretickej a praktickej divadelnej tvorby. Počas štúdia na VŠMU absolvoval stáž na divadelnej škole PWST v Krakove a počas doktorandského štúdia na Gettysburg College v USA, kde pôsobil ako pedagóg a asistent. V rámci svojej dizertačnej práce skúma hereckú tvorbu a porovnáva viaceré metodické postupy výučby herectva na vysokých školách. V praxi sa výskumu divadelného umenia venoval aj v podobe vytvorenia monodrámy, na ktorej sa podieľal autorsky spoločne s Júliou Rázusovou. S monodrámou Moral Insanity sa zúčastnil na viacerých medzinárodných festivaloch v Česku a Poľsku. Inscenácia získala viaceré významné slovenské ocenenia.